Tento prsteň je jeden z tých osobnejších, preto jeho príbeh potreboval čas, kým sa pretavil do slov. Mám rada večerné rozhovory s deťmi pred tým než zaspia. V tom prítmí sú také hlbšie. V jeden večer sme sa v našom rozhovore dostali k lozeniu po stromoch. Spomenula som si pri tom na letá strávené v korune lipy u babky. Z času na čas im hovorím o babke Oľge, keď mi ju čokoľvek pripomenie. Odišla krátko pred tým než prišli deti. Keď im o nej rozprávam, myslím na to, ako mi ona rozprávala o svojom dedkovi. Ako som mala v hlave skutočné príbehy, do ktorých ma vzala, hoci som ich sama nezažila. Vďaka nim som mala pocit, že jej blízkych dôverne poznám, napriek tomu, že sme sa nikdy nestretli. Chýba mi. Sprítomňovať si ju v rozhovoroch s deťmi mi prináša kúsok radosti. Po príbehu o sedení na konároch lipy mi dvojročná Emilka povedala “Povedz mi ešte o tebe”. A vtedy som si uvedomila, že cez tieto príbehy im dávam aj viac seba. A to im je také cenné.
V tej chvíli vznikla myšlienka vytvoriť šperk s motívom lipy. V ňom budú všetky tie spomienky na ňu a zároveň spomienka na ten večerný rozhovor, ktorý to tak nejako všetko prepojil. Prsteň už potom vznikol veľmi spontánne. Zaujímavé však je, že si našiel veľmi rýchlo cestu k novej majiteľke. Videla som na nej, že ju, okamžite oslovil. Sama by som sa tak rýchlo nevedela rozhodnúť. Ani som jej nestihla povedať nič z tohto príbehu. Až neskôr sme si vymenili pár správ a dozvedela som sa, že na dvore jej rodného domu v Rumunsku rástla krásna lipa 🙂 Jeden z tých zvláštnych momentov, keď si kladiem otázku, ako to je s tým náhodami. Niektorí mi tvrdia, že vraj neexistujú.